Iba zopár vyznaní
Každý správny chlap, či dvadsať má, či
šesťdesiat,
vždy schopný, lebo ochotný je lásku
venovať.
Však šťastný je, ak tiež ju môže
dostávať
a jeho láska do srdca tej milovanej môže
sa aj ponárať.
Vie, že najkrajšie je keď sa oba sebe
môžu oddávať.
A šťastný je, keď láska vrátená mu v
noci nedá spať
a nešťastný, keď v živote sa nemá čoho
pridŕžať,
bo objekt mysle jeho nevie (nechce?)
jeho srdcu naslúchať.
Často na duši mu ťažko je a radšej by sa
dal aj sťať
než „múdre“ reči o láske len od hlupákov
počúvať.
A v srdci vytvoriť si musí pevnú,
velikánsku hať,
čo city jeho zadrží a jemu zostáva len
(v duchu) kliať.
Keď jeho srdce, „slepej“ dáme, Amor
rozhodol sa dať.
By blízkych nezarmútil zostáva mu
divadlo len hrať
a nedať svoju bolesť nikomu z nich znať.
Šťastný život skončil, zostala len
tragédia.
Nezomrie, lež navždy doznela mu lásky
šťastnej melódia.
Naveky je väzňom svojho divadla, nemôže
zísť dole z jeho pódia.
Šťastie iba hrá a šťastný život pre neho
je už len paródia.
Šťastie z lásky vždy je dvojnásobné, keď dvaja si ju vzájomne aj priznajú.
Bolesti a smútok sú len polovičné, ak dvaja šťastní navzájom ich zdieľajú.
14. novembra 2006
Zo zbierky básní Michal Krištofič: Láska
III. vydanie 2019
0 komentárov:
Zverejnenie komentára