Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

1.10.18
0
Z pripravovanej knihy „Spomienky a príbehy Račanov II.“, ktorú OZ račan.sk vydá na jeseň 2019.

A konečne, poďme zabŕdnuť do kultúry.

Roky cca 1957-58. Som svedkom prvého bábkového divadla. Mali sme 5-8 rokov. Bábky boli z handier a drevená debnička,  petrolejka, búchanie na starý plech, strigy, čerti, lúpežníci. Prvá scéna. Bola „situovaná“ do akéhosi chlieva pre kozy. Vošlo sa nás tam 5-10 malých škrečkov, ktorí sa statočne báli prebiehajúceho deja, na veľkú radosť našich starších kamarátov, ktorí sa tešili z nášho strachu.

Divadelným šéfom bol Milan Marťák. Na tú dobu nezvyčajný kultúrny samorast.

Na svoje bábkarské prvopočiatky nadviazal o niekoľko rokov neskôr, keď už „zarábal v bani v Ostrave. Zo „sveta“ prinášal banícke príhody, rozprával ich v miestnej krčme a najviac sa na nich zabával práve on. „Príde baník do opery“, začal, „sadne si do prvého radu a sleduje dej. Vstúpi na javisko žena a kričí na muža: Daj mi tie kľúče! Muž jej odkričí: Nedám! Daj! Nedám! Toto sa chvíľu opakuje a zdá sa, že dej sa nehýbe. Baník sa zodvihne a vstúpi do deja. Tak daj jej tie kľúče, lebo o hodinu mi ide vlak a ja chcem vidieť operu!“ Tak asi týmto spôsobom kultúrne podkutý Milan bol predurčený na to, aby si kúpil 16 mm kameru a začal vyrábať hrané filmy. Asi to bolo prvé kysucké filmové štúdio. V piatok podvečer sa Milan vrátil z Ostravy a organizuje novú kultúrnu „degeneráciu“. Mali sme už 10-15 rokov, teda roky 1960-65. Do filmu sme boli angažovaní tuším všetci, ktorí práve nekradli jablká, alebo nehrali futbal.

V počiatkoch som žiadne nádejné herečky v našom „filmovom“ zbore neregistroval. Vlastne, Milan Marťák bol v živote môj prvý kameraman a režisér. Spravidla sme pri nakrúcaní nevedeli, o čo ide. Chodili sme po lese v starých klobúkoch a niečo sme si mali šomrať.

Jeden filmovací deň:
Zišli sme sa v lese v stanovenom čase a režisér hovorí Ferovi Marťákovi, ktorý bol jeho menovec, a teda mal určité privilégium filmovej staar a aj klobúk mal preto najväčší. „Povedz text, nejaký.“ Fero sa vystrie, rukou ukáže smerom k horizontu a spod obrovského klobúka tragicky oznámi: „ U Kordyšých sú banditi!“ Tým sa filmovací deň skončil. Nikto sa už nedokázal sústrediť na neznámy dej filmu. V priebehu dvoch minút ma ešte stihli zastreliť. Všetci už odišli, iba ja som stále skonával, smrteľne zasiahnutý. Možno to bolo aj tým, že ako 9-10 ročný som padol zo stromu. To som bol prvýkrát v Čadci. Ruku mi dali do sadry. Dnes rozmýšľam, že prečo iba ruku. Ale vráťme sa k dokončeniu filmového diela. 16 mm kamera bola bez zvuku. Ozvučenie sme robili po vyvolaní filmu na kotúčový magnetofón. Nikdy si nikto nepamätal, čo sme šomrali v lese, nikdy nebol synchrón, skôr asynchrón. Ale boli sme hrdí herci, ktorým „šéfoval“ Milan Marťák, ktorý si v titulkoch ako profesiu napísal: „REŽIZIER“. Napriek upozorneniam, nikdy názov profesie nezmenil.

Z úvodnej kapitoly knihy Alexandra Marčana
Začiatky bigbítu na Kysuciach










0 komentárov:

Zverejnenie komentára