Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

14.3.18
0
Z pripravovanej knihy „Spomienky a príbehy Račanov II.“, ktorú OZ račan.sk vydá na jeseň 2019.

Vrchári boli špecifická skupina. Schádzali z vysoko položených lazov medzi horami. Mali svojský folklór. Podvečer sa štyria-piati spravidla pohádali pre smrteľne dôležitú vec, objavenú v nejakej fľaši. Nastúpilo aikido. Spočívalo v tom, že títo pokrstení samuraji vytrhávali z drevených plotov na okolí tzv. šteky, pomocou ktorých sa snažili obhájiť svoje – pred chvíľou zabudnuté tvrdenia. Ak náhodou niekto niekoho dobehol, tiekla krv. Na druhý deň to však už nikto neriešil. Aj takéto kultúrno-bojové akcie patrili k histórii vývinu rokov cca 1955-65. Potom sa kysuckí samuraji kdesi vo svete stratili. Traduje sa, že títo vrchári boli potomkovia osadníkov, ktorí sa v minulosti ukrývali na odľahlých lazoch pred zákonmi. Ich prchká povaha tomu častokrát nasvedčovala.

Cez zimu schádzali zo snehom zapadaných lazov raz do týždňa na nákup potravín. Kôň ťahal sane po hlbokom snehu. Boli naložené základným proviantom na prežitie a zakryté plachtou. „Konskí šoféri“ sa po nákupe v Konzume zastavili v krčme, ktorá im potom neumožnila pokračovať po tme do vrchov. Spravidla zostali spať v „dolných“ domoch. Ako odmenu za nocľah im domáci odrezali klobásu. Často krát si klobásové zmenšenie ani nevšimli. Inokedy im opité vrece vypadlo samo od seba zo saní. Cukor, soľ, či múka, boli vďačným spestrením potravy pre divú zver. No i táto generácia sa vytratila do mojich detských spomienok.

Z úvodnej kapitoly knihy Alexandra Marčana
Začiatky bigbítu na Kysuciach










0 komentárov:

Zverejnenie komentára