Stalo sa, že čas sa skoro naplnil
vánok sivý vlas mu jemne rozvlnil
zrak už skoro pohasol
a srdcom chlad potriasol
tvár zostala vráskavá a bezzubá
jak stará kôra, keď odpadne od duba,
pamäť dávno zabudla,
keď vekom láska ubudla
už nechápal, kde sú stratené brehy,
keď hruď sa zdvihla preplnením nehy,
keď ťažká ruka pohladí
puk, čo v žití ho nahradí
tu do mysle mu čistým hláskom zazvoní
jak cengot cválajúcich kopýt spod koní,
džavotanie, čo prinesie zabudnuté všetko.
Čo zahreje ho.
A čuje jemné – dedko...
Zo zbierky Alexander Marčan: Zrkadlo
0 komentárov:
Zverejnenie komentára