Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

15.12.14
0
Tak ako i po iné roky v predvianočnom období, zaznamenávam si v „Adventnom kalendári“ do okienok dní sviatočných i medzi sviatočných, ohlásené návštevy príbuzných i priateľov. Spomínam pri tom a vopred sa na tie chvíle s nimi teším.

Pri jednom pre mňa významnom dníčku v strede decembra aj niektorých súvisiacich dní pred tým, som sa zabudla na poriadne dlho a ocitla spomienkami v r. 1963, kedy sa môj život začínal uberať novým smerom.

Podelím sa so spomienkami, možno pre niekoho veľmi prozaickými i s nárečím, ako si ho pamätám. Môj priateľ „dvojník“, ako som ho zo žartu niekedy prezývala po zážitku v Brusne, ktorý som opísala pod názvom „Je to možné?“ sa ma v jeseni spýtal: „Bola si niekedy v Ábove?“ Rozosmiala som sa, „Ábo“ som bola každý deň, bola to vtedy v Rači bežná nadávka. „Je to môj rodný kraj a prezývku máme hútoráci“, akoby pochopil môj smiech, „pôjdeme navštíviť tvoju budúcu rodinu,“ dodal vážne a významne.

Na túto príležitosť som si dala ušiť nový kabát, v dielni miestneho krajčíra Morávka, na Hornom konci v Rači a na stretnutie som sa pripravovala s veľkou dávkou trémy. O rečovú bariéru som sa neobávala, nejaký čas som žila v Prešove, teda veľký rozdiel to snáď v tej „hútoráčtine“ nebude.

Začiatkom sychravého novembra sme odchádzali ranným rýchlikom na Žilinu, do Košíc. Na trati bol vykoľajený nákladný vlak a rýchliky z Bratislavy i z Košíc premávali iba po Turany. Tu nás všetkých vysadili. Vystupovanie v poli z rýchlika pre ženy bolo veľmi náročné, ešteže tam bolo dosť gavalierov, ktorí nám pomáhali.

Haváriu sme museli viac ako kilometer obchádzať. Šli sme v zástupe po roliach popri trati, medzi vysokou suchou trávou, všakovakou burinou a bodliakmi po pás. Pančuchy som mala okamžite potrhané a nitky z môjho nového kabáta kde tu vytŕčali, ako tie pichliače.

Po obchádzke sme konečne prišli k dlhému rýchliku. Čakal tam niekoľko hodín a zberal ľudí zo všetkých spojov od Žiliny, bol úplne preplnený. Posielali nás do predných vozňov, ale i tu bolo všetko obsadené. Napokon sa nás ujal zamestnanec vlakovej pošty, že má pár miest na státie v poštovom vozni. Môj priateľ mi dal „rabaka“ a z jeho ramien mi pomohol mladý vojak. Po výstupe a nástupe mám na rukávoch i na prednej časti na mojom novom kabáte mazanice z vagónovej špiny a k tomu tie povytŕhané nitky konštatujem, dievča, kto vie, ako to s tou návštevou dopadne, takýto začiatok........?

Poslednej pomáhali mladej žienke v pokročilom stave tehotenstva. Oči mu dupkom stáli, keď ju zočil, poodkladal zásielky na triedenie bokom, uskromnil sa s miestom a usadil ju na svoj pracovný stôl. Ostatní sme stáli medzi poštovými vrecami a balíkmi. Zdúpneli sme pri jej odpovedi, keď chcel vedieť, kedy čaká bábo. Je prvorodička a vraj týždeň prenáša. Vyľakane zareagoval: „Pre pána Jána a vy čo robíte na cestách, vyzeráte na dvojičky a ja tu mám iba krivák, konopný špagát a poštové vrecia, čo si s vami počnem? Doma mám síce štyroch, no vždy som prišiel po „funuse“, keď boli už zavití povojníkom. Tak toto mi bolo treba, ja starý somár takto si skomplikovať šichtu.“ Ako sme sa neskôr dozvedeli, cestovala z Kubína pred materskou navštíviť rodinu do Košíc.

S úsmevom sa ozval vojak, ktorý nám pomáhal pri nástupe: „Niežeby sme na rote rodili, ale mám aj dajaký nedokončený semester, myslím, že ten „vercaich“, čo ste spomínali, na to akurát postačí.“ Staršia tetuška od Trenčína, sediac v kroji na jednom z plných vriec, na to: „Nesiem v batohu bratovi liter drienkovice i zopár malých pohárikov so zaváranými drienkami, sú dobré od horúčky. To len aby ste vedeli, že je tu dačo na dezinfekciu, aj doktorovi snáď budem nápomocná.“ Zazrel, na čom sedí, chytil sa za hlavu a začal bedákať: „Vravel som, že nemáte sadať na vrecia, sú v nich listové zásielky aj menšie balíčky, čo z nich teraz bude?“ „Mám svoje roky a nevládzem už stáť, nebojte sa, nič im nebude, veď mám sukieň sedemdesiatsedem aj čisté škrobeničky pod nimi, snáď sa i z nich dajaká pridá, až to vypukne.“ Úsmevne si začala sukne uhládzať a veru sa nezberala vrece opustiť. Prestal nad ňou horekovať asi keď zacítil, že nebude na to sám. Pýtam sa sama seba: „A čo máš ty, s čím pomôžeš?“........... odhovoril ma aj od uteráka, že všetko u nich dostanem a teraz by sa hádam zišiel. Budúca mamina bezstarostne sedí na stole ružová v tvári, usmieva sa, hompáľa spuchnutými nohami, akoby sa jej to ani netýkalo.

Jedlo sa nám míňa a my sme stále v Turanoch. Vojak podriemkava na „stojáka“, utrmácaný z toľkého cestovania z Plzne, občas sa preberie a komentuje: „Keď takto pôjdeme, môj „opušťák“ v Humennom bude na pochválen a buďte s pánom Bohom.“ Napokon sme sa pohli. Usmievala som sa v duchu, ako sa k tomu zodpovedne postavili a pasovali za pôrodníkov, ale aj modlila, aby žienka vydržala, iste som nebola sama. Počas cesty vznikla príjemná debata o žartovných zážitkoch, čo vyrozprávali starší medzi nami, sprevádzaná i hudbou z našich hladných žalúdkov. Z tej ochoty a družnosti medzi týmito cudzími ľuďmi som mala veľmi dobrý pocit.

Na staniciach uprosil kolegov železničiarov, aby napumpovali vodu zo studne do kanvičky z jeho obedára aj do prázdnych fľašiek, čo niektorí z nás mali pri sebe na cestu. Podávali sme si fľašky a malými dúškami sme sa občas ovlažovali. Pôvodne sme mali príchod o 16-tej, no rýchlik sa tak pomaly vliekol, akoby pod ťarchou cestujúcich viac nevládal. Do Košíc sme dorazili o 23-tej. Lúčili sme sa všetci pri výstupe, ako rodina. Najšťastnejší, že budúca mamina vydržala tú úmornú cestu a nič sa neudialo.

Uzimení, špinaví, hladní, unavení po toľkom státí, sme vyšli pred stanicu. Predsa trocha šťastia, ... zastal pri nás taxík. Inak sme nemali šancu, už žiadny spoj pre ďalšiu cestu. Šofér bol zvedavý, z akého rýchlika ideme, rozpovedali sme mu cestou o našej situácii, aj akí sme šťastní, že konečne sedíme.

V kuchyni sa svietilo, čakali nás. Predstavil ma, porozprávali sme, čo sa cestou prihodilo. Umyli sa, niečo zhltli a budúca švagriná mi naznačila: „Ty máš ustláno v prednej hyži, no tam še netópi.“ (Máš ustlané v prednej izbe, no tam sa nekúri.) Pochádza od Nitry tak stará, ako ja. Počúvam, ako sa šikovne slangom prispôsobila. „Ohriala som ti dakus žehlíčku a štúrila pod perínu, keď ste nešli a nešli, hozdaj budzeš premárznuta,“ (Ohriala som ti trocha žehličku a vopchala pod perinu, keď ste nešli a nešli, snáď budeš premrznutá) pokračovala. Počasie bolo veľmi sychravé, k tomu tá náročná cesta, bola som jej vďačná a drkotajúc zubami, som vkĺzla pod perinu.

Ráno som im odovzdala podarúnky. Od trémy počas raňajok som sa bála oči zodvihnúť a pre sucho v krku, nie a nie salám a vajce na tvrdo, prehltnúť. „Ber sebe i falátek hlebíka s maséľkom! ... (Zober si aj kúsok chlebíka s maslom.) vyzývali ma. Ako sme tam v tichosti pojedali, vtom niekto zaklopal. Dvere sa otvorili a vošla vetchá žienka: „Pohváľen Ježiš, ta idzem z koscelka popátrac, či ten moj pán vnuk tu i s tú mladú.“ (idem z kostolíka pozrieť, či ten môj pán vnuk prišiel i s tou mladou) „Hej tu, babo,“ vyskočil, vyobjímal ju a potom ma predstavil. Bola to jeho babka z otcovej strany, o ktorej hovoril vždy s veľkým rešpektom, čakala som však statnú ženu. Sadla na stolček povedľa peci, spustila za seba vlniačik z ramien a podchvíľou sa na mňa pozerala. „A vy o jakej došli? S jakym busom? Pri oblaku šedzim cály dzeň a nikeho isc nevidzim.“ (O koľkej ste prišli? S akým autobusom? Pri obloku sedím celý deň a nikoho ísť nevidím.) Osmeľujem sa zapojiť do rozhovoru: „Rýchlik meškal pre haváriu šesť hodín a nemali sme už žiadne spojenie, preto sme prišli v noci taxíkom.“ Istá si, že už iná možnosť skutočne nebola.

„Jedzína dráha,“vykríkla „có ši šaľény? To sce nemóhli do rána počekac na štácii, na pérši vlak, alebo pojsc na péšo?“ (čo si šialený? To ste nemohli do rána počkať na stanici, na prvý vlak, alebo ísť peši?) V tom zbadala žehličku opretú na okne. „A vy čom od rána elektríku paľíce, šak v peci zatopéno?“ Budúca švagriná jej vysvetlila, na čo večer žehličku použila. „Jedzína dráha,“ zalamentovala opäť, (pochopila som, že je to jej zaužívaný slogan, keď je nespokojná), „ta to co za mláda, ked ju ani perína nezohréje? Teľo (toľko) peňéži vyrúcic (vyhodiť) za táxik, za elektríku. Lem psótu na vas, aby sce ználi, jak še žilo, či si zapómnul (zabudol ), jak sme do Poľóva péškom 12 kilométre na ódpust (hody) tam i nazad chodzeli. Do Kóšic s tvaróhom i zo šmetánku a on še vózi taxíkom a vyrúci za mládu (teda za mňa) teľo peňéži,“ plačlivo skončila. Znechutená, hundrajúc popod nos odchádzala bez rozlúčky. Môj milý schytil vlniak zo stolčeka a kričal za ňou: „Babo, počekájce, šak hustéčku sce zapómli.“ (Babka počkajte, veď vlniačik ste si zabudli.) Žila s rodinou mladšieho syna oproti, len cez cestu.

Po tej krutej sprche som sa cítila hrozne a pomýšľala na rýchly návrat. Pozriem na milého, usmieva sa a netuší, že chcem „vziať roha“. Neskôr som sa o „babe“ dozvedela, mala 16–násť, keď sa vydávala a v 20–tich bola vdova s tromi deťmi, počas prvej vojny. Mala ťažký život. Hoci v biede, deti statočne vychovala a na malom gazdovstve sa o všetko sama starala, nevydala sa. Pochopila som, že preto bola taká akurátna.

Mama začala prípravy k obedu a dohovárala sa s nevestou: „Kuru šturíme do hárčka, je už čísta umýta, budze na perše i na druhe s komperámi i s cvikľu. Zróbic rezánku do poľévky no a budze fájny obed.”(Sliepku strčíme do hrnca, je už čistá umytá, bude z nej prvý chod polievka i druhý so zemiakmi i repou. Urobiť rezance do polievky a bude fajnový obed.) Podujala som sa, že rezance môžem urobiť i ja, veď doma ich robím pred každou nedeľou. Očakávala som, že muži pôjdu niekde von z kuchyne a my zostaneme pracovať v kuchyni, lenže iba tu sa kúrilo, vonku bola poriadna zima. Moju snahu privítala a neveste povedala: „Ic do komóry, prineš táblu i z múčnej lady šicko, co budze potrebóvac.“ (Choď do komory, prines dosku i zo zásobníka na múku všetko, čo bude potrebovať.)

Umyla som si ruky v lavóre, osiala múku na doske, že rozbijem vajcia. Otáčam sa po hrnčeku, lebo doma si rozbíjam vajce do hrnčeka . „A nač ti hárček?“ „Doma máme také iné, vajcia,“ od trémy sa ani nepočúvam, keď tam vôkol všetci sedia. „Héééj? A to co za vajca, jak jece slanínku s tyma umelýma vajcámi?“ „Umelé som povedala? Prepáčte, myslela som na kupované. Tie tak doma prezývame, lebo nemajú ani žĺtok poriadne žltý a zvyknú byť medzi nimi často aj pokazené.“ „Našo vajca móžeš rovno do múky rozbíjac, bo my lem čerstve máme,“ hrdo dodala.

Konečne nech už zamiesim to cesto, keď ma v tom otec zastavil: „Ukáž mi paznéchty, či ich nemáš zalagováne, bo ja čul, že slečny v mesce si bárz na parádu pocérpia, ja takú rezánku jesc veru nebudzem.“ (Ukáž mi nechty, či ich nemáš nalakované, lebo ja som počul, že slečny v meste si veľmi na parádu potrpia, ja také rezance veru jesť nebudem.) Ukazujem trápne, ako prváčka, svoje nechty, na moje šťastie nič z toho som neobľubovala a červená po korienky vlasov začínam pracovať.

Čochvíľa chcem začať s vaľkaním, obzerám sa po valčeku, no len dáka rúčka je tam položená, akoby od metly, ibaže kratšia. „A čom ti ešče hybuje?“ (A čo ti ešte chýba?) spytuje sa mama. „Valček,“ dožadujem sa. „Šak tu jest položény,“(skoro som skolabovala, to s touto tenkou rúčkou mám vaľkať? Ale to len tak v duchu) „Doma máme taký hrubší s rukoväťami,“ namietam. „Poručeno Pánu Bohu, my lem z totým vaľkáme, bo moj jest stoľar, on sám ho vystružlíkal, znáš? Máme ho lem na césto!“ ... prízvukovala. Netušila som, že takéto „galeje“ zažijem pri práci s rezancami. No tak poručeno Pánu Bohu začnem vaľkať. Pot mi tečie po chrbte, nedarí sa mi formovať do guľata, ako doma, ale akosi nepodarene do kosoštvorca a do iných rôznych tvarov. Oči všetkých na ceste a ženatý brat sa nezdržal: „Ty vera néznaš s cénkim vaľkom narábjac, moja už dobre zna, tak do okrúhla. Cestá som položila napokon na pripravený obrúsok v kuchyni na posteľ. Aby obschli a mať sa ku mne ozvala: „Nevesta še mota kolo vnučky, už še vyspála ic, pri garadíčoch (schodov), v košári jest petrúška, márhev i kompére, bo poľévka budze doraz vrec,“ podali mi väčšiu misu i nožík. Veď v Prešove boli zemiaky bandurky a len na skok odtiaľ sú kompére aj ostatné je inak? Načistila som vonku skrehnutými rukami podľa úsudku z domu zo všetkého a vošla s misou do kuchyne. „Ta mohla ši bic aj šetrnéjša, prevéľo ši teho načiscéla.“ (Mohla si byť i šetrnejšia, preveľa si toho načistila.) Hrniec veľký skoro cez celú pec, čudujem sa, no neodvážim sa protirečiť.

Rezance som potom rýchlo pokrájala, na tenúúúčko ako doma „slávnostnéééé“. Obed nám všetkým chutil, aj doma som bola zvyknutá na taký. Slepačia polievka s rezancami, mäso zo sliepky, zemiaky a niečo k tomu. Neskôr po obede mi budúci otec povedal: „Nescel som ťa vecej ujédac (viacej prekárať), ale napotom (na budúce) rezanku móžeš krác (krájať) na hrubše, bo tota še nedala nájsc v tej poľévce. Ja rád také vekše kusy, naj znam, že daco ligam (nech viem, že dačo hltám), znáš?“ Budúca švagriná mi neskôr veľmi pomohla, žila tam niečo vyše roka, slang už dobre zvládala. Všetci boli takí prirodzení, úprimní, otvorení. Postupne som si zvykala na ich pokojné pohľady i napriek tým prekáračkám na moju adresu.
Po obede sa zišla i ostatná rodina, chvíľa bola čoraz srdečnejšia, začali nôtiť karičky, pridávala som sa i ja, bola rodinná pohoda. Pomedzi spevom sa ma povypytovali, čo chceli vedieť o mne aj o mojej rodine.

Ponúkali upečené langoše plnené tvarohom, sladké veľmi chutné, aj inak vyzerali ako u nás. Jeden zo švagrov povedal: „Ja ked idzem z busu, znam, že kedy u baby peču langóše“. Mama sa ho spýtala: „A ty jak to znaš?“ „No zvon na koscelku tak zvoní daj langoš, daj langoš!“ Všetci sme sa rozosmiali. Zistila som, že všetky staršie žienky, čo už boli babky, majú tu prezývku „baba“. Mali v sebe taký prirodzený humor, ako i u mojich v rodnom kraji na Záhorí. Medzi rečou som sa dozvedela aj o tom, ako to bolo so štúdiom ich syna. Otec ho nahováral ísť za stolára a do pol noci mu nedal pokoja, chodil za ním: „Synku, ic še učic za stoľára, remeslo ce užívi.“ A od polnoci chodila mama: „Synku, neslúhaj oca, ic ty študovac do školy, na tú priemyslovku, bo ja snívala, že budzem raz učiteľka, no bulo nas doma dvanást a ostalo mi lem snívanie.“ Chcel študovať, nebol si však istý, či môže, lebo doma ich bolo vtedy päť detí. Večer ma zobrali na prechádzku dedinou a cestou mi ukazovali, skoro v každom druhom dome majú rodinu.

V nedeľu do obeda šli všetci do kostola, no s takým umazaným kabátom som predsa nemohla ísť. Ostala som s budúcou švagrinou, práve uspávala v izbe dcérku, keď dakto zaklopal na dvere. Vyšla som na gánok, stál tam starý ujko a hovorí: „Bul som u Janoviča na mľeka,“ ukazuje na kanvičku v ruke „neznaš jak v koscélku?“ Domyslela som si, že sa pýta na bohoslužby. „Veru neviem, som tu iba na návšteve“. „Šak to zná calý valal, že Laci tu i s mladu, no s tým koscélkom ja taky múdry, jak aj bul.“ (Však o tom vie celá dedina, že Laci tu i s mladou, no s tým kostolíkom som taký múdry, ako som aj bol.) Otočil sa na päte a odkrivkal z dvora.

Moja návšteva sa v ten deň u mojej budúcej rodiny po obede končila. S „babou“ - babkou som sa vtedy nerozlúčila, neprišla. Spiatočná cesta bola pohodová, neskôr sa medzi nami i rodinami postupne všetko odvíjalo v medziach, ako sa patrí. Babka nás navštívila o rok, už v čase nášho spoločného gazdovania v Rači.



0 komentárov:

Zverejnenie komentára