Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

23.12.14
0
-   Ježiško chodí večer! Ve-čer!
-   K nám príde o druhej, mama povedala.
-   Ako o druhej? Však to je ešte deň.
-   On chodí večer! Ve-čer! Keď je tma.
-   Lebo to je Štedrý večer! Nie „štedrý“ obed! Rozumieš?
-   Ale k nám príde poobede. Aj minulý rok prišiel poobede...
-   Čo si sprostý? Pani učiteľka povedala –
-    

A to som už musela zasiahnuť. Moji rozhádaní žiačikovia stáli v hlúčku pred tabuľou a nemienili len tak prestať. Dvojičky Peter a Martin sa držali svojho, ale ostatné deti obhajovali svoju, teda aj moju pravdu. Veď som im tak krásne a na viackrát približovala zvyky Štedrého večera v rodinách. Lenže pri pohľade na tých dvoch som si uvedomila ...

Tlieskam rukami a posielam žiakov na miesto. Veď ani nepočuli pri tej hádke zvuk školského zvončeka.

-   Žiaci, šup, šup! Na miesta! Je matematika! Ako to, že nemáte vyložené zošity? – káram očistom práve tých, čo sa pred chvíľkou najviac hádali.

Hneď prvý príklad mal byť o cestujúcich v dvoch autobusoch, ale ja som dala do príkladu cestujúcich vo vlaku, lebo Peťov a Martinov otec je rušňovodičom. Až pri hádke detí som si uvedomila, že mohol ísť do služby práve na Štedrý večer. Ďalší príklad som dala o pekárni s trojzmennou prevádzkou a tretí o sestričkách v nemocnici. Deti sa sústredili na sčitovanie s prechodom cez desiatky, zdalo sa, že je predošlá hádka už mimo nich. Ale nie mimo mňa – chcela som posunúť vzniknutý problém do správnych koľají.

-   Dobre. Pekne ste počítali. Myslím, že na túto hodinu stačí. Zatvorte zošity a ide sa – beriem do ruky zvonček a moji milí druháčikovia hneď vedia, čo bude nasledovať. Už dobré tri týždne nacvičujeme vianočný program na besiedku a vtedy ich krotím iba zvončekom, lebo má – ako sme si hneď na začiatku nácviku povedali - načisto vianočný zvuk.

Zabral aj teraz - v momente zmizli zo všetkých lavíc matematické zošity a deti si vyložili výkresy s namaľovanými hviezdami, snehuliakmi, snehovými vločkami aj darčekmi. Sú to naše rekvizity k pesničkám, a tak môžeme začať. Tichšie trikrát zazvoním a už znie po triede vianočná koleda. Pekne, nie veľmi nahlas, lebo tak to chceme spievať aj na besiedke.

-   Počkajte, deti, niečo sa vás chcem spýtať – prerušila som našu skúšku programu hneď po prvom čísle. „ Viete ako sa volám krstným menom?“
-   Eva! – vykríklo zopár najpohotovejších detí, ale vidím na celej triede, že sa čuduje mojej otázke. Veď čo má spoločné s naším vianočným programom?
-   A viete prečo? – kladiem ďalšiu otázku.
-   Lebo ... sype sa na mňa viacero pohotových žiackych odpovedí, ale ani jedna pravá. A tak napovedám: „Viete, kedy majú Evy meniny?“
-   Na Adama! – vykríkol Adamko Strižiak prv, ako ktokoľvek iný. „Aj moja mama je Eva a máme naraz meniny.“
-   Ešte povedz kedy – obraciam sa priamo naňho.
-   No na Štedrý deň!
-   Lenže ja – prikladám si k ústam ukazovák, aby som mojich rozkričaných žiačikov utíšila – ja v ten deň, a to vám hovorím svoje súkromné tajomstvo - - - oslavujem aj narodeniny - - -

V triede chvíľku panuje šum a prekvapená vrava, deti spracovávajú toto moje súkromné tajomstvo a aj to, že som im ho prezradila. Keď sa utíšia, pokračujem : „Viete, moja mamka mi to každé Vianoce pripomína. Ako musel náš tatino vyprážať kapra pre seba aj mojich dvoch bratov a ako som sa maminke narodila na Štedrý večer presne o šiestej. Preto mi dali meno Eva. Vraj sa v tú noc narodili v našej pôrodnici ešte tri ďalšie bábätká.“

Keď sa medzi deťmi začne debata o narodení, vždy sa z ich stredu zodvihne zvláštny šum. Ako keby sa na chvíľu vracal čas naspäť. Deti rady rozprávajú, rady si pripomínajú chvíle svojho príchodu na svet, ako ho poznajú z rozprávania svojich najbližších. Veď sú to nádherné intímne chvíle, hodné spomínania.

Tak bolo i teraz. Musela som počkať pár minút, kým som ich mohla previesť na svoju „naplánovanú“ debatu. Vlastne nenaplánovanú, ale potrebnú. Že ma to samú predtým nenapadlo?!

-   Čo myslíte, deti, koľko lekárov a sestričiek bolo vtedy v nemocnici, keď som sa narodila?
-   Osem, desať, tridsať, ... najrýchlejší z triedy vykrikujú svoje tipy.
-   Ale ja to presne neviem... Len viem, že v nemocnici musí byť vždy taký počet lekárov a sestričiek, vlastne aj iného personálu, koľko je potrebné. Bez ohľadu nato, či je sviatok alebo všedný deň. Aj v noci musia byť. Stále. Dokonca aj v nemocničnej kuchyni. A čo poviete, deti, platí to len pre nemocnice? Vedeli by ste povedať, na ktorých pracoviskách sa nikdy neoddychuje? Kde musia byť ľudia stále v pohotovosti? Kde sa stále pracuje?

Bola to veľmi živá beseda. Moji všeteční žiaci pospomínali veľa povolaní, ale aj svojich rodinných príslušníkov, ktorí zvyknú slúžiť na pracovných miestach i počas sviatkov. Teda aj na Štedrý večer, či Silvester. Všimla som si, ako sa vrátila spokojnosť na tváre dvojičiek Petra a Martina, ale aj ďalších troch mojich žiakov, ktorých otcovia aj mamky pracujú na železnici.

Záhada rozbaľovania darčekov pri vianočnom stromčeku sa v mojej triede rozlúskla priam zázračne. Uzavrela ju „hláška“ Dušana, práve toho, čo sa na konci minulej prestávky tak vášnivo hádal s dvojičkami. Zahlásil: „Avšak je to jedno. Len nech sú darčeky. A aj pre maminu, tatina. Ja ich rozdávam a rozbaľujem pre všetkých,“ a bolo naozaj v mojej triede po probléme.

Zo spomienok jednej pani učiteľky




0 komentárov:

Zverejnenie komentára