Jedného dňa mi došiel do schránky veľmi hrubý list. Obyčajný, ale naozaj veľmi objemný list. Na mieste odosielateľa bola adresa Nakladateľstvo umelcov maľujúcich ústami a nohami s.r.o. A tak som list otvorila.
Sprvoti som si myslela, že som pravdepodobne niekde podporila nejakú nadáciu alebo neziskovku, či zaklikla čosi na internete. Potom ako som si prečítala obsah priloženého listu, bolo mi jasné, že je to klasický obežník s dojemným listom, žiadajúci dobrovoľné príspevky. V obálke bolo množstvo pohľadníc znázorňujúcich reprodukcie malieb postihnutých umelcov. Bolo mi tej krásnej práce ľúto. Popravde na mňa vôbec nezapôsobil list, pretože citovo ladené posolstvá denno denne odhaľujem na každom kroku či už v médiách, v pracovnom alebo verejnom živote. Jediné, čo na mňa skutočne zapôsobilo, bola samotná existencia oných pohľadníc v mojich rukách.
Pohľadnice sú niečo zvláštne. Sú to kroniky. Sú to listy kníh. Malé obrazy. Papierové fotografie. Kedysi som vždy, keď som bola niekde mimo domova, kupovala pohľadnice a posielala rodine. Po čase som sa naučila dve veci – pohľadnice už len z princípu chodia domov neskôr ako sa vy vrátite, a že sa treba vždy podpísať. Raz sa mi totiž stalo, že som poslala krásnu pohľadnicu z Dánska s nadšeným obsahom „ako je tu krásne a mám sa dobre“ svojej babke. A keď som k nej prišla na Vianoce a spýtala sa na pohľadnicu – bolo mi tak desať rokov – tak si plácla po čele: „Tak to si bola týýýýý!“ Akoby mala dvesto vnúčat. No a bolo po Vianociach. A potom som ich už nejako posielať prestala. Keď sa teraz pri písaní nad tým zamyslím, je to ohromná škoda. Naši by mali úžasnú zbierku nesčíselnej hodnoty z ohromne širokého sveta. Predstavujem si, ako by kukali na pohľadnicu z Bejrútu, Luxoru, Teheránu alebo Jerevanu. Mali by Eifelovku, mešitu v Cordóbe, či zelené Nórske fjordy. Mali by ich všetky magnetom pripichnuté na chladničke a s pribúdajúcimi rokmi by na ne boli viac a viac hrdí. Ja som im ani len smsky neposielala. Je veľa vecí, ktoré robíme v živote zle.
A tak som sa rozhodla list od Nakladateľstva umelcov maľujúcich ústami a nohami s.r.o. nenechať len tak. Ale čo s ním. Lomcovalo mnou zúfalstvo. Nevedela som, čo si mám s tým nevyžiadaným darom počať. Poslať niekomu niekde peniaze nie je moja povaha. Vyhodiť ale tiež nie. A tak prišiel na rad internet. To, čo som objavila, ma šokovalo. Po naťukaní hesla - Nakladateľstvo umelcov maľujúcich ústami a nohami s.r.o. - som našla množstvo starých blogov, článkov a diskusných príspevkov, ktoré riešia práve čo s touto nevyžiadanou poštou. Príspevky sa tiahli od roku 2005 až do dnešných dní a ich obsahy sa v podstate nelíšili. Všade panovala rovnaká nálada a rozčarovanie s heslom: „Čo s tým?“. Po preklikaní Modrého koníka, rôznych nezávislých fór a blogu.sme.sk mi bolo všetko jasné. Jediné, čo teraz urobím je – „ako prišlo, tak odišlo“ – pohľadnice darujem.
Človek by ale neveril, ako je nesmierne ťažké nájsť niekoho, kto by mal o vianočné pohľadnice záujem. Trochu ma to prekvapilo. Ani zadarmo. Po obvolaní všetkých svojich známych som sa nakoniec akurát tak cítila ako díler s teplou vodou. A s pohľadnicami stále v rukách. A tak nastala zúfalá situácia. Chcete niečo komukoľvek darovať, ale nikto to nechce. Veľmi by ma zaujímalo, koľko ľudí nakoniec nakladateľstvu peniaze poslalo. Keď to nikto nechcel ani zadarmo, nieto ešte kúpiť. A problém nebol v pohľadniciach. Tie boli celkom pekné.
Nakoniec mi napadlo riešenie. U nás pred poštou je miestna vývesná tabuľa. Sú na nej obecné oznamy, pozvánky na plesy a kino s pondelkami zadarmo, školské nábory a parte. A tak som na tú tabuľu vylepila onú objemnú obálku, s veľkým nápisom DARUJEM. Dopísala som na obálku aj obsah daru, aby to niekto nestrhol a potom, keď zistí obsah, zahodí kdesi do krovia. Napäto som očakávala výsledok svojho činu. Večer som sa vracala z práce. Obálka na vývesnej tabuli ostala nedotknutá.
Na druhý deň ráno som zistila, že obálka prežila noc nepoškodená a nedotknutá. Bolo mi jej už takmer ľúto a dúfala som, že nebude v ten deň pršať, aby sa nerozmočila. Nepršalo. Ako na ihlách som sa večer na ceste z práce domov náhlila k tabuli. To, čo som objavila, ma šokovalo druhý krát. Obálka ostala na tabuli stále nalepená. Ale bola rozšklbaná, potrhaná a prázdna.
Obálku som jemne odlepila a vyhodila do smetiaku. V mojej mysli sa miešali pocity. Bola som šťastná, že si pohľadnice našli nový domov. Ale zároveň som bola nesmierne šokovaná, akým spôsobom sa tak stalo. Môžeme my nabádať ľudí, aby sa zaujímali o svoje okolie, keď si ani nevšímajú takéto niečo. Môžeme prosiť ľudí, aby povstali proti bezohľadnosti, keď sa sami správajú takto. Môžeme inšpirovať ľudí, aby chránili svoj životný priestor, keď po sebe nechávajú toto.
Stalo sa to v Krasňanoch. Sme snáď Krasňančania takíto bezohľadní a nevšímaví ľudia? Neverím. Som od prírody pozitívny človek a vždy sa na akúkoľvek vec pozerám, a snažím sa aj v tých najťažších chvíľach pozerať, objektívnym pohľadom hľadajúcim za všetkým pozitívny čin či pohnútku. Vždy verím v dobré snahy a že zlé veci sa nerobia. Možno je to výchovou. A možno nie každý mal takú výchovu. A preto ľudia bez mrknutia hodia na zem papierik alebo špak. Nejaká roztrhaná obálka je len smietka. Trieska vo vyrúbaných lesoch a bezohľadných stavbách.
Ale nie. Ľudia sú všímaví. Vždy ktosi kdesi hundre a frfle, že čo sa kde zas stalo. A na záver desaťminútového monológu, do ktorého sa nedá nijako zmysluplne prispieť, mávne rukou, že aj tak s tým nič neurobí. Potom človeku neostáva nič iné, ako rovnako tradične odpovedať, že tak s takýmto prístupom sa ani nedivme, že sa to deje. Odpoveď je už klasické korenie štýlom: "Na západe by sa to nemohlo stať". Áno, ale "západ" si vytvorili ľudia. Nikto iný im ho nevytvoril. Ľudia a každý jeden jednotlivec. Presne taký istý ako ten, kto roztrhal obálku. Ako tí, čo prešli okolo nej bez povšimnutia.
Ale to som celá ja. Stále dúfam, že pohľadnice sa dostali do dobrých rúk. Hoci po sebe zanechali to, čo zanechali. Verím, že sa nám podarí zlé veci zastaviť. A urobím pre to maximum.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára