Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

8.10.13
0

Návliečky pre I. triedu – moje spomienkové banalitky

Pokiaľ boli deti malé, na dovolenku sme cestovali k manželovým rodičom na vidiek ku Košiciam lietadlom. Bolo to super, za hodinu aj niečo sme boli v Košiciach i na mieste v blízkej dedinke u rodičov. Menší synček mal tri a pol, starší cez deväť, keď sme sa rozhodli pre cestu vlakom. Manžel bol vtedy „manager“ pre takéto akcie a rozhodol, že pôjdeme prvou triedou, nech majú chlapci pohodlie.

Pred cestou som menšiemu ušila návliečky na topánočky, aby neušpinil tie plyšové sedačky v prvej triede, keď bude počas cesty vyliezať. V kupé sme boli my štyria a jeden starší pán, tiež cestoval do Košíc. Náš menší už v Jure dupkal pri dverách a pýtal sa von. Manžel s ním chodil na prechádzky do chodbičky a vždy ho výhľadom z okna dačím zaujal. Nabalili sme hračky, knižky, aby cesta lepšie ubiehala. Starší mal svoje veci v školskej taške, rád si čítal aj maľoval, menší v detskom kufríku, najradšej sa hral s maličkými postavičkami „igráčikmi“ a prevracal si leporelá.

Nakoľko som bola dávnejšie svedkom, ako riešili rodičia problémy počas cesty s deťmi, zaumienila som si, že urobím všetko preto, aby sme boli pokojní. Zmienila som sa s tým i manželovi. Menšiemu vyvliekam a navliekam ochranu na topánočky bez jediného slova, lebo často vyliezal a zliezal zo sedadla. Príkazom sa radšej vyhýbame.

V Leopoldove k nám pristúpila pani len o niečo staršia ako ja. Kupé bolo pre šiestich, tak bolo už plne obsadené. Manžel ukazoval deťom z okna zaujímavosti, rieky, zajace, srnky aj traktory, kombajny na poli. Keď sa blížili protesty „kedy tam už budeme?“, riešime to s papaním, pitím a opäť dlhšou prechádzkou na chodbičke. Na chvíľku sa usadil a opäť poďho dolu. Deti toho mali naozaj dosť na vydržanie, tomu sa nijako nedalo predísť.

Pani sa občas na deti i pousmiala, prehovorila aj s nami, pán sa na hodinku vzdialil do reštauračného vozňa. Vtedy som uložila malého, aby si pospal. Zobudil sa až na rozruch čašníka z reštauračného vozňa. Ponúkal kávu, malinovky, pivo a obložené žemle. No a ja pokračujem v svojich úkonoch. Dúfala som, keď pôjdeme cez Tatry, že bude slnečno a zaujmeme ich na dlhšie. V Tatrách je pekne, štíty sa nám pyšne predvádzajú, otec im sľubuje, keď trocha podrastú, že pôjdeme i sem na dovolenku a začneme výstupom na ten zakrivený, nazýva sa Kriváň. Po prehliadke štítov sa vrátili ku hre s autíčkami, no otázkam, kedy už tam konečne budeme, niet konca kraja. Tešila som sa, že malý ani raz plačlivo nezafňukal a fandila si, že je všetko v pohode a až tak nevyrušujeme, len tie prechádzky na chodbičku.

Pred Spišskou sa začala pani pripravovať na výstup. Batožinu vyložila pred kupé, medzi dverami sa otočila, usmievam sa, že jej na rozlúčku odzdravím, no ona rázne na mňa: „Neviem, koľkokrát ste mu dávali tie návliečky od Bratislavy, ja som to začala rátať až od Teplej, no a po Spišskú je to 67 krát. Ešte šťastie, že nejdem do Košíc, lebo by ma z toho vášho pokoja zaiste raflo.“ Zodvihla batožinu a vzdialila sa. Najprv som si myslela, že žartovala, ale tón jej hlasu tomu nenasvedčoval. Spolucestujúci sa ozval: „Ktohovie, aké má pani problémy, keď nezvládla vašu trpezlivosť s deťmi.“ Nevedela som, čo na to povedať a naše silné predsavzatie o pokoji sa mi na chvíľku zazdalo zbytočné.

Do Košíc to už tak ďaleko zo Spišskej nebolo, tak nech mám v počtoch jasno i ja a začínam rátať. Raz, dva, tri ............... osemnásť, hurá, Košice. Prestupujeme na „osobák“ a o hodinu budeme u našich drahých. Cestovali sme z domu od šiestej ráno do piatej popoludní. Boli sme šťastní, že to chlapci zvládli. V osobnom vlaku som návliečky nevyťahovala a na predsavzatie s trpezlivosťou som už viac nemyslela. Až.........!


Cesta späť

Dovolenku sme si užili so starými rodičmi i s manželovou rodinou. Pomáhali sme pri stavbe domu rodinke manželovho brata. Môj pri malte s ostatnými z rodiny, ja so švagrinou pri varení v kuchyni, lebo majstrov i krkov bolo neúrekom. Deti okolo babky na dvore a v záhrade medzi deťmi. V rodinách i medzi priateľmi sme si navzájom všetci nezištne pomáhali pri takýchto akciách, ba i dovolenky obetovali. Iste sa to deje i dnes.

Dva týždne ubehli ani voda, stavba pekne pokročila, do zimy bude iste aj pod strechou a my sa chystáme na cestu domov. Môj „manager“ určil na cestu späť piatok. Spoliehal, že miestenky kúpi na stanici v Košiciach, mali sme ešte hodinu čas, tie však na nás nečakali. Keď prifrčal, zaujatá deťmi som nesledovala, o aký rýchlik ide. Hľadajúc vozeň za lokomotívou s kupé pre deti nás sprievodca informoval, že je všetko preplnené, je jedno, kam nastúpime. Ostali sme v strede druhého vozňa v chodbičke. Ďalej sa nedalo kvôli batožine a cestujúcim, ale už ani späť.

Vlak sa pohol, deti sme usadili na kufor, my statočne stojíme a vtedy sa dozvedám. „Do Žiliny to dajako vydržíme, tam dáme batožinu do úschovne. Poprechádzame sa po meste, niekde sa najeme a cesta nebude pre deti až taká únavná.“ „A to už prečo?“ vyzvedám. „Pretože tento rýchlik ide z Moskvy cez Čiernu, Žilinu do Ostravy a odtiaľ neviem kam.“ Vinovato na mňa pozrel, vraj na to prišiel pred malou chvíľkou, že tento vlak nie je ten „náš“, „aj v Tatrách snáď niekto vystúpi, uvidíš, uvoľní sa dajaké miesto.“ Upokojujem sa takou mojou formulkou, dievča prehoď list a choď ďalej, len aby horšie nebolo, na tejto chodbičke aj tak už nič nevyriešiš a na „managera“ radšej nehľadím.

O hodnú chvíľu na mňa ktosi zavolal: „Mamička, s tými deťmi poďte, uvoľnili sme pre vás miesta pri okne.“ Horko ťažko som sa s deťmi dostala ďalej do vozňa. Zaďakovala som a usadila sa s deťmi, taškou s jedlom a malou detskou batožinkou, manžel ostal na chodbičke pri kufri a cestovnej taške.

Pred stanicou Kysak sa zjavil napochytre medzi dverami: „Idem si kúpiť noviny, v Košiciach som na to už nemal čas!“ Nestačím namietať, ledva som sa pri usadení s deťmi vyšplhala po mojej sínusoide trocha hore, opäť padám dolu. Od ľaku sa mi zazdalo, že prichádzame asi na dvadsiatu koľaj a znervóznela som pri predstave, než sa prederie von....... To nemôže stihnúť, i keď je Kysak prestupná stanica a rýchlik tu stojí dlhšie. Odolávala som pohľadu z okna, no v tom bolo počuť staničný rozhlas hlásiť odchod „nášho“ vlaku. Zbadala som ho ako uteká, v ruke tlač, preskakuje koľaje jednu, druhú, piatu.... . Vlak naberá na rýchlosti a môj „manager“ mi mizne z dohľadu.

Od bezmocnosti sa mi začali kotúľať slzy po tvári a nedali sa zastaviť. Moja obligátna formulka, vyzývajúca ma k pokoju akosi hapruje. Pomyslela som si, máš dve deti, dosť batožiny, si bez cestovných lístkov, peňazí, dokladov a hlavne, že nevieš, čo je s ním. V tom čase bola taká etika, že iba gavalieri platili, síce zo spoločných, tak načo by mi bola na tejto ceste ešte aj kabelka a peňaženka, i môj občiansky bol v jeho bukse.

Deti tíško sedeli, menší ani nevyskakoval, neskôr sa začal aj hrať, iba straší po mne smutne pokukoval. Fantáziou vždy oplýval a s vráskami na ustarostenom čele sa ma spýtal: „Mami, čo si počneme bez ocka a bez peňazí, ako trafíme zo Žiliny domov, popri štreke???“ Upokojovala som ho aj seba, že to iste nie a všetko sa pokúsim vyriešiť.

Usmievam sa, keď o tom píšem, ale vtedy mi nebolo všetko jedno. Napadlo ma teraz, že náš starší, keď dozrieval, mal rád okrem vážnej hudby aj muziku Wabi Daněka a nevynechal žiadnu „Portu“, tak som použila jeho textík pod moju smiešnu čarbaničku:



„Tak do toho šlápni, ať vidíš kus světa,“.......................naša........ „Rosa na kolejích“.

I v kupé bolo cítiť napätie. V duchu hodnotím situáciu, napokon v meste Žilina si bola vždy iba na stanici, čakali sme tam s bratom, bratrancami a priateľmi dávnejšie ešte v mladosti na osobný vlak do Varína. Odtiaľ autobusom na rázcestie pod Bobotmi a „šľapcuchom“ do osady Štefanová. Povyše Jánošíkovej krčmy sme mali zjednané jednoduché ubytovanie v drevenici s výhľadom na Grúň, Stoh a Veľký Rozsutec. Spomínaním som sa ocitla v roku 1957, odreagovala sa a podarilo sa mi prejsť na nové myšlienky, slzy už netiekli a snovala som, ako sa dostať v Žiline čo najrýchlejšie k peniazom.

Chlapcom som sľúbila, že im o chvíľku porozprávam zážitky z Jánošíkovho kraja. Boli na to zvyknutí, vždy pred spaním sme sa doma zhovárali a postava Jánošíka im bola známa. Doma visel v hale na stene, zhotovený z hrubšej bavlny a mojich uzlíkov technikou „macramé“. Bola to moja prvotina, v zaúčaní do tejto techniky po večeroch, keď bol môj služobne na týždňovkách a valaškami sa hrdili, keď sme šli na Malú Baňu a nosili do lesa mrkvu, jablká... pre zverinu.

Rozmýšľala som, čo ďalej. Napadlo ma, že navštívim poštový úrad na stanici a poprosím kolegyne, či mi dovolia zavolať domov rodičom, keď im vysvetlím, čo sa mi prihodilo. Pracovala som v telekomunikáciách a dúfala v ich kolegialitu. Naši mi pošlú urgentne peniaze telegrafickou poukážkou. V tom čase jediná cesta, ako sa dostať k peniazom, keď je Pošta otvorená. Ja zatiaľ uskutočním manželov plán, batožinu nechám u kolegýň a s deťmi sa prejdeme mestom, jedlo máme so sebou. Keď sa vrátime, peniaze ma budú čakať na pošte. Iste nájdem niekoho ochotného, čo mi pomôže nastúpiť a naši nás budú čakať v Bratislave na stanici. Toto riešenie ma upokojilo, dúfala som a prosila o to, aby sa „managerovi“ nič nestalo.

„Mami, začni konečne s tým rozprávanííím!“ dožadoval sa starší, aj som na to zabudla. Aby som i chlapcov dostala z neistoty, predsa som začala, ako sme s bratom počas jedných prázdnin i s bratrancami a priateľmi cestou z Jánošíkových Dier na zložených pršiplášťoch po sediačky s nohami nahor (ako teraz deti v zime zo svahu na lopatách) dolu strmou trávnatou hoľou leteli. Vychutnávali sme si túto cestu, lebo tá v Dierach po rebríkoch ponad studenou bystrinou, balvanmi bola oveľa ťažšia a náročnejšia. Takú rýchlosť sme zvrchu nabrali, že sme preleteli i ponad ovčie prte, až sme na úpätí čriedu vyplašili a ledva pred bačom zutekali, keď za nami hrozil poriadnou bakuľou a tromi ovčiakmi v pätách.

O dva dni sme sa vracali z Malého Rozsutca a pristavili na salaši. Ovce boli už v košiari a ovčiakov zahnal, keď sme prichádzali. Najstarší z bratrancov sa mu ospravedlňoval za tú našu jazdu. „Áá, to ste vy, s tými namydlenými zadkami?“ Asi ho hnev dávno prešiel, bol k nám vľúdny a rozhovoril sa o práci na salaši. Pozval nás do koliby. Visela tu na paliciach údená slaninka, ich poživeň, chleby zamotané v obrúskoch na polici, zrejúce syry, niektoré vraj denne miesia a potom je z nich bryndza, iné údia, všelijaké náradie a dieže i prične s kožuchmi, na ktorých spali. Poriadne to tam bolo od ohniska zadymené.

Vyzval nás, že si môžeme skúsiť dojenie s valachmi. To sme odmietli, ponúkol nás žinčicou. Postupne sme si podávali plnú diežku, po túre nám všetkým dobre padla. Vraj nám spraví aj zopár vrkôčkov. Sadol si na stolček a začal odlamovať kúsky syra. Na stehnách priamo na gatiach ich začal šúľať, medzi tým si rukami nos utieral, dlane popľúval, aby mu práca lepšie od ruky išla. Vtedy som prišla na to, prečo má gate na stehnách také vyleštené. Ja som sa s mojou nádielkou ihneď podelila, keďže som bola svedkom výroby. Všetci sa mi smiali, že som fajnovka.

Napokon sa bača vrátil k tej našej sanici: „Ani zaspať mi nedalo, čo som nemohol na to prísť. Na čom to ten tucet mladých z tej hole tak rýchlo zišiel, dumám, hádam dáke kaňky nenosia zo sebou na výstupy? Gate a ostatné pod nimi máte všetci v poriadku?“ usmieval sa pod fúzy. Ukázali sme mu naše pršiplášte, ktorým vlhká tráva neuškodila a nikdy nechýbali v našich plecniakoch. Neveriacky krútil hlavou: „Tak na toto by som nikdy neprišiel.“ Rozlúčili sme sa s bačom i s valachmi. Túru niektorí z nás ukončili rýchlym behom ešte v ten večer po tej dobrej žinčici a niektorí mali dozvuky aj na druhý deň a prepásli smer na Boboty, bola som jednou z nich.

Pred prázdninami dostal každý z nás úlohu pripraviť si niečo o kvietkoch, zvieratkách, tiež povesti i básničky z Jánošíkovho kraja. Počas výstupov sme si i kamienky zbierali a potom pri nepriazni počasia sme ich určovali a rozprávali o tom, čo si kto z nás pripravil. Bolo to veľmi chutné počúvanie. Dobre sme sa pri tom nasmiali i pri básničkách, veselých pesničkách, ktorými sme končili večer pri ohníku, v pahrebe upečených zemiakoch a kravskom mlieku od domácich. „Mami, a spievali ste aj Naša zem je guľatá a Frere Žak (fon.)?“ „To vieš, že áno, preto som pesničky naučila i vás.“ Potok, tečúci pri ceste za senníkom blízko nášho príbytku s poriadne studenou vodou bol našou vaňou i sprchou na striedačku. Najhoršie to bolo so zubami, tie nám drkotali nielen pri ich umývaní, ale pri pomyslení ráno i večer na dennú hygienu. Chlapcom som sľúbila, až si našetríme a kúpime auto, iste sa tam všetci vyberieme a tie Jánošíkove Diery i vrchy v Malej Fatre spolu prelezieme.

Počas môjho rozprávania sa mi zazdalo, že navôkol je akosi ticho. Usmievali sa, načúvali, aj z chodbičky mali hlavy u nás v kupé strčené. Asi sa mi podarilo našu situáciu trocha zľahčiť. Chlapci sú pokojní, mysľou niekde inde, zaujímala ich tá sanica a hlavne tí ovčiaci, aká škoda že i my doma takých nemáme a prečo nás tá žinčica tak naháňala. Mala som im čo povedať, vraj až pôjdu s ockom k horárni na Biely Kríž, tú letnú sanicu si skúsia, až zaprší, aj zo Slalomky.

V kupé s nami boli samí muži a jeden z nich sa spýtal: „ A čo je to za pesničku, Frere Žak?“ Toľko do mňa zapárali, až som im s deťmi tú Francúzku pesničku zaspievala. „S priateľmi ju spievame v troch skupinách, začíname za sebou,“ vravím, „a naraz s tým den-dan-don aj skončíme. Je to pieseň o bratovi Jakubovi, aby ráno vstával, či počuje, že zvon ho volá.“ Nič netušiac dodávam, „mne táto pieseň ani nie tak notou, akosi pripomína našu - Vstávaj, Jano. hore, na baňu klopajú... ale to naozaj netuším, či bol Francúz Jakub tiež baník, ako náš Jano?“ V tom všetci navôkol tak vybuchli do ohromného smiechu, že som zneistela lebo ja po Francúzky neviem, o piesni mám iba sprostredkovanú informáciu, iste som sa dobre strápnila.

Vysvitlo, že naši spolucestujúci vo vozni sú všetko baníci a vracajú sa do baní v Ostrave, ale vraj aby im zvon „den – dan – don“, bim – bal už od Spišskej??? Dlho sa na tom bavili s komentárom na mňa „no toto Vám teda vyšlo.“

Napokon aj oni sa o zľahčenie mojej situácie pokúsili, keď jeden z nich hneď po mne začal: „Dávam „dvacku“ že vlak chytil“ a vložil ju do čiapky, pridali sa ďalší, aj z chodbičky. Popri tom vystrájali všakovaké opičky, grimasy, hovorili žartíky, veselé príhody z bane, čo zapôsobilo na dlhšiu dobu aj na chlapcov. Hlavne, ten ich tip mi vysielal pokoj a nádej.

Tento rýchlik bol veľmi, veľmi dlhý. Za Popradom sa objavil vo dverách s úsmevom od ucha k uchu vysvetľujúc, aké mal šťastie naskočiť do posledného vozňa. Na každej stanici ich vraj prebehol zopár vpred, lebo inak sa nedalo napredovať. Až v Poprade sa mu konečne podarilo nastúpiť do nášho.

Pán, čo zahájil stávku, sa obrátil ku mne a vraví: „Tak čo, dobre sme tipovali, že to chytí? Tento bank,“ ukázal na čiapku, „mal byť v Žiline váš, aby ste sa s deťmi dostali domov, keby vlak náhodou nechytil, ale keď nám ten tip vyšiel, čo už.“ S úsmevom si povyberali „dvacky“ z čiapky. Títo východniari, správni to chlapi, veď i ja mám jedného z nich.

Môj sa radšej vrátil k našej batožine, aby sa vyhol kritickým žartíkom na svoju adresu. Našťastie tam ešte stála, od Kysaku po Poprad bez dozoru a vartoval ju tam na chodbičke veru až po Žilinu. Počas cesty to vo vozni bzučalo, z každého kupé sa ozýval smiech, veselá družná vrava medzi cestujúcimi a sprievodca sa počas tejto cesty vôbec neukázal. Pri výstupe v Žiline som sa s nimi s vďakou rozlúčila.

Na prechádzku mestom nám nezostal čas, lebo o malú chvíľku vypravili rýchlik zo Žiliny do Bratislavy a bol úplne prázdny. V kupé sme sa rozťahovali a šťastlivo vrátili domov. Doma sme s mojím neskôr prebrali situáciu s nutnou kúpou tlače. Priznal sa, že počas cesty vraj nemohol noviny ani roztvoriť, tak boli natlačení cestujúci okolo neho a cestou od Žiliny ma nechcel provokovať. (R. 1974 )




Fotografia je z jednej výstavy ručných prác, kde som moju prvotinu Jánošíka prezentovala, je akurát nad el. zásuvkou. (V r. 1972)

Druhú prácu som nazvala: „Marta a Paľko“, bol to môj osobný dar, ku kolaudácii rodinného domu manželovho najmladšieho brata v r. 1980. Ako materiál som použila vtedy konopný špagát. Fotografiu som si urobila minulý rok, pri návšteve v rodine jeho prostrednej dcérky, túžila z domu po tejto dekorácii, tak jej ju ako putovný dar, do nového domu, rodičia darovali. Potešilo ma, keď som prácu u nej objavila. (Škoda, že mi prestal fungovať blesk, až toľko fotiek.... som si v tom Ábove narobila.)


Cesta z Moravy

Nasledujúce leto sme pre zmenu pomáhali pri stavebných prácach na oprave domu u mojej rodiny na Morave. Pri dome majú veľkú záhradu, pre deti raj a hlavne, že nezavadzali pri stavbe a boli v bezpečí.

Nemali žiadne rečové bariéry, lebo sme sa často navštevovali u nás i u nich. Vyšantili sa tam a keď bolo „gróó“ roboty na stavbe hotovej, prišiel náš čas odchodu.

Do Přerova sme cestovali osobným vlakom a tam sme čakali vyše hodiny na rýchlik do Bratislavy. Staničný vestibul bol v tom čase vyzdobený peknými fotografiami moravských hradov a zámkov. Boli sme radi, že tú hodinku čakania príjemne využijeme ich prezeraním na striedačku služby pri batožine, ktorú sme umiestnili v strede vestibulu, lavičky boli všetky obsadené.

Strážila som pri batožine prvá a manžel s chlapcami si prezerali výstavu. Potom sme sa vystriedali a výstavu som si vychutnávala ja. Otáčala som sa za nimi, či dobre strážia. Až raz, naša batožina si stojí uprostred a moji drahí v jednom kúte obdivujú ešte asi zameškané.

Odniesla som na dva krát batožinu na dámsku toaletu a požiadala šéfku toalety o trocha pozhovenia pri nej. Vrátila som sa späť k výstavke a prezerám si ďalej fotografie. Až o hodnú, hodnú chvíľku som začula hlasnejší hovor. To už môj stál so zriadencom železnice v strede vestibulu a ukazoval mu miesto, kde stála naša batožina. Vybehli na perón, tam trma – vrma prišiel iný vlak, ľudia vystupovali a iní nastupovali. Deti pribehli za mnou a oznamovali, čo sa stalo. „Ako, vy ste nestrážili pri batožine?“ Starší smutne zvesil hlávku.

Vyšla som s deťmi na perón, môj tam pobehoval sem i tam poriadne vystrašený. „Veď som sa obzeral, stála tam a zrazu, všetky naše veci sú fuč, čo teraz urobíme?“ Prišlo mi ho ľúto, nevydržala som a začala som sa smiať. „Ako si dával pozor, keď som batožinu na dva krát preniesla z vestibulu na dámsku toaletu?“ „No mne sa aj na chvíľku zazdalo, že jej je dajako menej, ale nevenoval som tomu až takú pozornosť, videl som, že tam bola.“

Spoločne sme šli po ňu, aj tak o chvíľku prichádzal náš rýchlik. „Ako ťa napadlo vyviesť mi takýto kúsok?“ „Nenapadlo, konala som spontánne.“ „No toto sa ti veru vydarilo. Je to snáď odplata za tie noviny v minulom roku?“ V tej chvíli som skutočne nepomyslela, že by to mohla byť aj sladká pomsta. Chcela som im iba naznačiť, ako poctivo strážili.

Po usadení, keď počuli spolucestujúci, že sme Slováci, otázkam nebolo konca, ľudia boli veľmi vľúdni a družní. Počas cesty sme sa rozprávali, akoby sme sa všetci poznali. Moji sa na mňa posťažovali, čo som im vyviedla a všetci sa na tom dlho bavili a držali im stranu. (r. 1975)


Malý postreh z jednej mojej cesty v r. 2011.

Mám miestenku, som prvá v kupé v rýchliku na Sliač. Pri vstupe, či výstupe, či mladý, či starý nik neprerečie ani slovko. Ani počas cesty, pritom niektorí sa zdajú byť dvojica. Väčšina nastúpi so slúchadlami. Z jedných slúchadiel dobre počujem Metál, z druhých Rap, z tretích Rock. Hovorené slovo iba v odpovediach na zvoniace mobily: „Ahoj, som len pred Galantou.“ „Čau, som v rýchliku do Bystrice.“ „Príď autom po mňa, zavolám ti, dík.“ „Až v Brezne sa ti ozvem, kedy prídem.“ „Čo toľko otravuješ, povedal som, že zavolám.“ Hneď sa narába popri tom s notbukom, vôkol samé pípanie, čo frčia svetom SMS - ky. Mám so sebou knihu, no nemôžem sa kvôli mojim dobrým ušiam sústrediť.

Blíži sa stanica Sliač. Pri odchode z kupé, zmorená mixom moderných hudobných žánrov a neustále sa opakujúcich elektronicky nastavených akordov z každých slúchadiel inak, sa predsa pokojne lúčim. Však márne, nik ma nevníma a na môj pozdrav nereaguje. Že by som si nabudúce zadovážila na staré kolená na cestu vlakom i ja nejakú „play station“, či ako sa to nazýva, so slúchadlami a zahrala sa na vzduch??? Verím, že to bola iba výnimočná cesta, že to môže byť niekedy i inak.



0 komentárov:

Zverejnenie komentára